S neurčitým pocitom som sa dostala domov, cítiac že v byte niečo chýba. Je to také samozrejmé, že si vždy doma alebo že viem kde si, kedy prídeš atd. Je to tak samozrejmé, že som sa až vyľakala, keď ťa o pol deviatej ešte stále nebolo. Mobil, telefón, všetko vypaté. Aj telefón druhého človeka, ktorý bol s tebou. Skrúcalo mi žalúdok, nesedelo mi to. V tomto teple ma toľko ľudí kolaps. Musela som zavolať niekomu, no miesto pochopenia som dostala obyčajné: neboj, nič sa nedeje. Čo to do frasa za blbá fráza je. Prebehlo mi hlavou.
Kamarát mi včera písal, že on ma vlastne ani nepozná, lebo ja nikdy o sebe nepíšem. Nuž nie, nie som narcis, aby som sa analyzovala. Viem kto som a poznám sa. A vidíš, dnes som mala veľký strach o milovanú osobu. A kde bola? Tam kde by večer proste len tak nebola. Je zvláštne, že som asi prepočula tak dôležitú informáciu o jej výlete kam si kam, že nastali komplikácie v mojej hlave.
Už mi to prosím nikdy nerob, vždy mi radšej aj za uši napíš kam ideš a kedy prídeš. V v parku, ktorý je max. 300 m od nás včera v podvečer dobodali mladé dievča....a potom kráčaj sama po ceste.
Komentáre